Vo svetle Pravdy - Posolstvo Grálu zv.I.

Na úvod!

Páska padá a viera sa stáva presvedčením. Len v presvedčení je oslobodenie a spása!

Hovorím len k tým, ktorí vážne hľadajú. Musia byť schopní a ochotní vecne skúmať toto vecné! Náboženskí fanatici a kolísaví rojkovia mali by sa radšej vzdialiť; lebo Pravde škodia. Avšak zlovoľní a nevecní majú sami nájsť v týchto slovách svoje odsúdenie.

Posolstvo zasiahne len tých, ktorí v sebe ešte nesú iskru Pravdy a túžbu byť skutočne človekom. Všetkým týmto sa stane tiež svetlom a oporou. Vyvedie ich bez okľúk zo všetkého chaosu terajšieho zmätku.

Nasledujúce Slovo neprináša nové náboženstvo, ale má byť pochodňou pre vážnych poslucháčov alebo čitateľov, aby tým našli pravú cestu, ktorá ich povedie do vytúžených výšin.

Len ten, kto sa sám pohybuje, môže duchovne napredovať. Hlupák, ktorý na to používa cudzie pomôcky vo forme hotových názorov, ide svojou cestou len ako o barlách, zatiaľ čo svoje vlastné zdravé údy vyradil.

Len čo však smelo používa ako výzbroj pre vzostup všetky v ňom driemajúce schopnosti, čakajúce na jeho zavolanie, využije tak zverenú mu hrivnu podľa vôle svojho Stvoriteľa a hravo premôže všetky prekážky, ktoré mu chcú skrížiť cestu, aby ho z nej odchýlili.

Preto sa prebuďte! Len v presvedčení je pravá viera a k presvedčeniu sa prichádza jedine prísnym uvažovaním a skúmaním! Buďte živými v nádhernom stvorení vášho Boha!

Abd-ru-shin

Čo hľadáte?

Čo hľadáte? Povedzte, prečo ten náhlivý zhon? Ako hukot búrky ide to svetom a množstvo kníh zaplavuje všetky národy. Učenci pátrajú v starých spisoch, bádajú, hĺbajú až do duchovného zomdlenia. Vynárajú sa proroci, aby varovali, zvestovali … zo všetkých strán sa chce zrazu ako v horúčke rozširovať nové svetlo!

Tak to dnes lomcuje rozorvanou dušou ľudstva, neobčerstvuje ani neosviežuje, ale spaľuje, stravuje a vysáva i poslednú silu, ktorá jej ešte zostala v tejto temnote prítomnosti.

Tu a tam sa ozve tiež šuškanie, šepot o rastúcom očakávaní niečoho prichádzajúceho. Znepokojený je každý nerv, napnutý podvedomou túžbou. Tak sa to vlní, valí a nad všetkým chmúrne spočíva akési omámenie. Tehotné nešťastím. Čo musí zrodiť? Zmätok, malomyseľnosť a skazu, ak nebude roztrhnutá mocnou silou temná vrstva, ktorá teraz duchovne obklo­puje zemeguľu a ktorá s mäkkou priľnavosťou špinavého bahna dusí a pohlcuje každú vznikajúcu slobodnú a svetlú myšlienku ešte skôr, než môže zosilnieť. Vrstva bahniska, ktorá už v zárodku s príšerným mlčaním potláča, rozkladá a ničí každé dobré chcenie skôr, ako z neho môže vzniknúť čin.

Ale výkrik hľadajúcich Svetlo, ktorý skrýva silu, čo by rozrazila bahno, je odvádzaný inde a doznieva pod nepreklenuteľnou klenbou usilovne stavanou práve tými, ktorí sa mylne domnievajú, že pomáhajú. Ponúkajú však kamene miesto chleba!

Pozrite sa na nesčíselné množstvo kníh:

Ľudský duch sa nimi len unavuje, ale neoživuje! A to je dôkaz neplodnosti všetkého podávaného. Pretože to, čo ducha unavuje, nie je nikdy pravé.

Duchovný chlieb osviežuje bezprostredne. Pravda občerstvuje a Svetlo oživuje!

Jednoduchí ľudia musia predsa zmalomyseľnieť, keď vidia, aké múry stavia okolo záhrobia takzvaná duchoveda. Kto z jednoduchých ľudí má chápať učené vety a cudzí spôsob vyjadrovania? Je azda záhrobie len pre duchovedcov?

Hovorí sa pritom o Bohu! Mala by sa vari zriadiť vysoká škola, aby sa až v nej získavali schopnosti na spoznanie pojmu božstva? Kam smeruje táto dychtivosť, ktorá korení väčšinou len v ctižiadostivosti?

Ako v opojení potácajú sa čitatelia a poslucháči z miesta na miesto, neistí, v sebe neslobodní, jednostranní, pretože boli odvedení z priamej cesty.

Počujte, malomyseľní! Vzhliadnite, vy vážne hľadajúci: Cesta k Najvyššiemu je pripravená pred každým človekom! Učenosť nie je bránou k nej!

Volil si Ježiš Kristus, tento veľký vzor na pravej ceste k Svetlu, svojich učeníkov spomedzi učených farizejov? Zo zákonníkov? Vybral ich z jednoduchých a prostých ľudí, pretože tí nemuseli bojovať s veľkým omylom, že poznávaniu cesty k Svetlu treba sa namáhavo učiť a že musí byť ťažká.

Táto myšlienka je najväčším nepriateľom človeka, je klamstvom! Preto preč od všetkého vedátorstva tam, kde ide o to najposvätnejšie v človeku, ktoré chce byť plne pochopené. Ustúpte, pretože veda ako výplod ľudského mozgu je dielom kusým a kusým dielom aj musí ostať.

Uvážte, ako by mohla namáhavo naučená veda viesť k božstvu? Čo sú to vôbec vedomosti? Vedomosti sú to, čo môže pochopiť mozog. Ale ako úzko je obmedzená chápavosť mozgu, ktorý zostane pevne viazaný na priestor a čas! Ani večnosť a zmysel pre nekonečnosť nemôže ľudský mozog pochopiť. Práve to, čo je nerozlučne spojené s božstvom.

Mlčky však stojí mozog pred onou nepochopiteľnou silou, ktorá prúdi všetkým, čo jestvuje, a z ktorej čerpá sám pre svoje pôsobenie. Sila, ktorú všetci pociťujú každý deň, každú hodinu i v každom okamihu ako niečo samozrejmé, ktorej súcnosť i veda vždy uznávala, ale ktorú sa človek márne snaží pochopiť a obsiahnuť mozgom, teda rozumovou učenosťou.

Taká nedostatočná je teda činnosť mozgu, tohto základného kameňa a nástroja vedy a toto obmedzenie sa prirodzene prejavuje aj v dielach, ktoré mozog vytvára, teda práve vo všetkých vedách. Veda je preto dobrá na pozorovanie, lepšie pochopenie, rozdelenie a usporiadanie všetkého, čo ako hotové prijíma od tvorivej sily, z ktorej všetko pochádza. Veda musí však celkom iste zlyhať, ak chce vystupovať sama ako vedúca alebo kritizujúca, pokiaľ sa bude ako doteraz tak pevne pútať na rozum, teda na chápavosť mozgu.

Z toho dôvodu zostáva učenosť a tiež ľudstvo, ktoré sa podľa nej riadi, stále ľpieť na jednotlivostiach, zatiaľ čo každý človek nosí v sebe ako dar ten veľký, nepochopiteľný celok, čím je plne schopný dosiahnuť bez namáhavého učenia to najušľachtilejšie a najvyššie!

Preto preč s týmito nepotrebnými mukami duchovného otroctva! Veľký Majster nevolá k nám nadarmo: „Buďte ako deti!“

Kto v sebe prechováva pevné chcenie k dobru a snaží sa o čistotu svojich myšlienok, ten už našiel cestu k Najvyššiemu! Tomu bude potom všetko ostatné pridané. Na to nie je treba ani kníh, ani duchovnej námahy, ani asketizmu, ani osamotenia. Uzdraví sa na tele i na duši, oslobodený od všetkého tlaku chorobného hĺbania, pretože každé prepínanie škodí. Máte byť ľuďmi, a nie skleníkovými rastlinami, ktoré v dôsledku jednostranného pestovania podľahnú prvému závanu vetra!

Prebuďte sa, rozhliadnite sa! Načúvajte v sebe! Len to vám môže otvoriť cestu!

Nedbajte na spory cirkví. Veľký nositeľ Pravdy, Ježiš Kristus, stelesnenie božskej Lásky, nepýtal sa na vierovyznanie. Čo sú dnes vôbec náboženské vyznania? Sú putá slobodného ľudského ducha, sú zotročením Božej iskry, ktorá vo vás prebýva. Sú to dogmy, usilujúce sa vtlačiť dielo Stvoriteľa i Jeho veľkú lásku do foriem vytvorených ľudským myslením, čo znamená znižovanie božského a jeho systematické znehodnocovanie.

Každého vážne hľadajúceho tento spôsob odrádza, pretože nemôže pritom nikdy vo vnútri prežiť onú veľkú skutočnosť, čím sa jeho túžba po Pravde stáva stále beznádejnejšou a on nakoniec zúfa nad sebou i nad svetom!

Preto sa prebuďte! Zbúrajte v sebe dogmatické múry, strhnite si pásku, aby čisté svetlo Najvyššieho mohlo k vám preniknúť neskalené. Váš duch sa potom jasajúc vznesie do výšky a s plesaním pocíti celú tú veľkú lásku Otcovu, ktorá nepozná hraníc pozemského rozumu. Konečne spoznáte, že ste jej časťou. Chopte sa jej bez námahy a úplne, spojte sa s ňou a získavajte tak denne, v každú hodinu novú silu ako dar, ktorý vám vzostup zo zmätku učiní samozrejmým!